Vlk samotár

The Art Of Leaving

Som lenivý. Nie len preto, že ráno spím do poslednej možnej sekundy a vstanem, až keď ma mama ťahá za uši a kope do zadku, nie len preto, že si radšej niečo pozriem ako prečítam, nie len preto, že radšej kradnem ako si zarobím. Som lenivý aj premýšľať nad tým, čo robím. Nad tým, čo rozprávam. Ak ma niekto v posledných rokoch počul povedať aspoň jednu ucelenú myšlienku, ktorá dávala zmysel, prosím, nech sa mi ozve a pošle mi ju, rád by som si ju totiž vytlačil a zarámoval nad posteľ.

To, že som lenivý, neznamená len to, že sa občas neprezlečiem do pyžama a spím v tom, v čom som celý deň, neznamená to len to, že si pred spaním neumyjem zuby alebo že nechám celú noc zapnutý počítač, lebo sa mi nechce postaviť a vypnúť ho. Takýto lenivec to ešte môže napraviť. Zlepšiť sa. Lenže chronický lenivec, ako som ja, si uľahčí všetko na svete, čo sa dá, len aby na to využil čo najmenšiu dávku energie.

Okrem vecí, ako že nevypínam elektroniku alebo že si nie som schopný vyprázdniť kôš spod stola, prekypujúci smeťami, som lenivý aj v iných veciach. Som lenivý vo veciach, ktoré ubližujú. Som lenivý povedať ,,ľúbim ťa“ naspäť, len prikývnem, že to beriem na vedomie, alebo sa v lepších prípadoch usmejem. Som lenivý rozvíjať konverzáciu. Som lenivý spýtať sa ,,ako sa máš?“ (aj vtedy, keď ma to naozaj zaujíma), som lenivý robiť milé gestá, objať mamu, keď sa spýta, či ju objímem, lebo ma celý deň nevidí a chýbam jej. Lenivý zavolať dedovi, keď má narodeniny (veď SMS ,,Všetko naj“ stačí). Lenivý ohriať otcovi obed, pretože on si ho vie ohriať aj sám.

Som príliš lenivý myslieť na ľudí, pretože odkedy sa zobudím, až pokým nejdem spať, myslím len na seba. A je to odo mňa trochu hnusné. Je to nefér voči ľuďom, ktorí sa snažia pri mne zo všetkých síl stáť a žartovať so mnou o sprostostiach, aj keď vedia, aký som.

Nejdem sa ničím obhajovať. Nejdem zvaľovať vinu na iných, ale jednu vec mi nikto nezaprie. Som taký, pretože ľudia boli takíto ku mne. Kedysi. Už je to preč a už to ani nikdy nepríde, pretože moje tlsté ego nikomu takému už nedovolí prísť bližšie než ku prahu dverí. Ale nebýval som taký. Fakt som taký nebol. Býval som otvorený. Vždy tu. Pre teba. Pre ňu. Preňho. Pre vás všetkých a nevedel som si predstaviť, že by to niekedy mohlo byť inak. Potreboval som sa naplniť ich prítomnosťou až k prasknutiu, kým som vôbec mohol povedať ,,Čaute, vidíme sa zajtra!“

Všetko som si uvedomil až nedávno. To, jak som sa zmenil. To, jaké to má následky. Keď jak vlk samotár sedím v lavici v kostole, zadok v oblekových nohaviciach sa mi potí, utieram si čelo, na ktoré som pred chvíľou dostal pomazanie a zostúpil na mňa Duch Svätý, zdvihnem pohľad, aby som sa pozrel, koľko ľudí ešte sedí vnútri... a vtom zachytím teba. Civieš na mňa. Si obklopený kamošmi. Aj moji kamoši to kedysi boli. Niekto ti niečo šepne do ucha a ty mu šepneš naspäť. Pozriete sa na mňa a ja netuším, čo je to zvláštne vo vašich očiach. Opovrhnutie? Alebo dokonca ľútosť? Je vám ma ľúto? Že som taký hlúpy? Že som taký prelietavý? Že som vlk samotár? ,,Pozri naňho,“ pokrútiš hlavou. ,,Sám odišiel, sám zostal. Vlk samotár.“

,,Vyzerá spokojne.“

,,To on vždy. Neviem, čo robí na gympli, mal ísť na herectvo.“

Všetko, čo ste povedali, som si zaslúžil. Som úplne sám, tak mi aspoň dovoľte tváriť sa, že mi je tak dobre. Nič iné okrem tej myšlienky nemám.

A som rád, že som nebol príliš lenivý toto napísať. Asi mám ešte nádej. Veď tá umiera posledná, nie? Som zvedavý, kedy prestanem byť lenivý povedať ,,zbohom“ predtým, než odídem.