Bonsaj Miro

Mala som bonsaj. Volal sa Miro, podľa Mira Jaroša, len tak, zo srandy. Potešila som sa mu, fakt od srdca, pretože som sa konečne necítila v tejto zatuchnutej izbe taká sama. Často som naňho rozprávala, lebo to bonsajom vraj robí dobre. Polievala som ho, strihala mu konáriky, presádzala ho, dokonca som vybrala z okna sieťku proti hmyzu, aby som ho mohla vyložiť na parapetu a on sa mohol cez deň slniť. Žili sme u mňa v izbe v dokonalej symbióze. A potom začal zhadzovať listy. Priživoval sa na ňom nejaký malý škodca, prekliaty hmyz, ktorý raz v noci doštípal aj mňa a dva dni som nevedela chodiť kvôli opuchu. Ja som už okej, len Miro to neprežil.

A tak je to so všetkým. Pliaga si vždy nájde cestu, jak sa k tebe dostať. Prekĺzne pomedzi to pekné, čo máš, čo si pestuješ a strážiš jak oko v hlave, a je tu. Pri tebe. A čo ty na to? Budeš viniť bonsaj? Budeš viniť Mira za to, že potrebuje slnko? Budeš ho viniť, že potrebuje slobodu, ktorá ťa bodá jak sršeň? Viniť ho, že sa rozhodol byť šťastný? Miro potrebuje dýchať ten istý vzduch, jak ty. Ľudia ho potrebujú dýchať. Majú svoje životy, ktoré chcú žiť. A skutočnosť, že ti to ubližuje, je tvoje rozhodnutie.

Tak trochu je to aj s nami. Ubližujeme a je nám ublížené, ale vlastne obaja len hľadáme svoju cestu k šťastiu.

Je ťažké to pochopiť a je ešte ťažšie si to priznať, ale niečo na tom byť musí. Pretože keď sa spätne zamyslím, na niektoré situácie, na pár ľudí, čo mi stihli prefrčať cez život, to až nepríjemne presne sedí. Tak ešte raz...

Viníš ho, že sa rozhodol byť šťastný?

(... už ne. Už to chápem.)