Kde máš strop?

Kedy budeš konečne spokojná? Túžiš po láske, ale keď ju dostaneš, odrazu ti nie je dosť. Túžiš po jazvách, a keď sa urobia, plačeš, že už nikdy nebudeš pekná. Túžiš byť zaneprázdnená, aby si nemala čas nudiť sa, a keď sa ti konečne nabije program, máš pocit, že skolabuješ. Túžiš byť zodpovedná a inteligentná, ale vlastne ťa to poriadne nudí. Vravíš, že chceš výzvy a keď prídu, zdupkáš. Balansuješ medzi dvoma extrémami a garantujem ti, že niekde medzi nimi, zdochneš. V posledných mesiacoch si ako mašina na zlé rozhodnutia.

A ľudia okolo teba ti chcú dobre. Len ty si myslíš, že každý je nepriateľ. Striehnem na moment, kedy sa stane niečo, čo ti otvorí tie karpinami zlepené oči. Potom možno budeš aspoň trochu rozmýšľať. Potom možno zachytíš aspoň kúsok z toho, čo ti letí na solar. A bude to menej bolieť. Vlastne ti to prajem. Vyrásť. Dospieť. Byť dobrá pre tých, čo sú celý čas dobrí pre teba. Už ani neviem, odkiaľ čerpajú palivo na pohon. A radšej to nejdem zisťovať.

Netuším, kde máš strop, dievča. A ty sama to bezpochyby tiež nevieš. Len dúfam, že ho čoskoro nájdeš. Že už čoskoro vyletíš tým správnym smerom, a né zas do neznáma. Pretože tam ťa nič dobré nečaká. Tam ťa nečaká nič skutočné. Len ďalšia predstava, z ktorej zobudiť sa, bude ako päsťou do tváre. ,,Ty žiješ v sne. A keď sa z neho preberieš, zabije ťa prvá vec, na ktorú natrafíš." Obávam sa, že to je pravda. A mala by si sa ospravedlniť všetkým, o ktorých si kedy tvrdila, že žijú v sne. Pretože jediný, kto tu žije v jednom obrovskom vyjebanom sne, si predovšetkým ty. Ale nič netrvá naveky. Už tie slová počuješ? Prichádzajú z diaľky. Blížia sa, už sú skoro tu... Dobré ránko.

(od gabinej dnešnej verzie pre tú včerajšiu, ktorej to už aj tak nepomôže.)