Maxove zuby

Max býval v našom ošarpanom paneláku celý môj život. Moja mama ho vždy hrešila, keď sa stretli na medziposchodí, ale on sa len uškrnul a zmizol. Intenzívnejšie som ho začala vnímať až keď som mala... možno trepem, pätnásť? Býval vo dverách oproti a občas sme na seba narazili, keď sme ráno išli do školy. Dve minúty ubíjajúceho ticha vo výťahu. A potom som ho znova videla len ďalšie ráno vo výťahu. Svetlé vlasy mu trčali spod šiltovky a vždy nosil veci, ktoré mu boli aspoň o tri čísla väčšie (často roztrhané, jak keby mu ich rozkúsal pes. Možno ten ratlík od susedy Čobejovej. Je prepnutý. Naozaj, raz jej vypadol z okna a odvtedy má problém ovládať sa). Raz mal na sebe také rozťahané tieklo, že som mu videla bradavku. Postupom času som sa naučila s ním rozprávať o sprostostiach, čo ho zaujímali. Takže sme si tie dve minúty vyplnili rečami o filmoch, čo dávali predošlý večer v telke, o učiteľke Vitkovej, čo nás oboch učila matiku a oboch nás takmer nechala prepadnúť, o tej jeho late na kolieskach. Jak to volal? Počkaj... ja si spomeniem. Doska? Skejt? Prkno? (To nie je náhodou po česky?) A všade ho ťahal so sebou. On tuším ani nemal iného kamaráta.

Raz sme sa takto stretli vo výťahovej kabíne, ja s nosom v Kapitánovej dcére od Puškina, lebo som si povedala, že takú útlu knihu musí prečítať aj čitateľské drevo ako som ja (čo som sa mýlila) a už nikdy nič kratšie na povinné čítanie nedostanem (čo som sa nemýlila). Max, ako inak, s tou ohavnou doskou pod pazuchou. Keď som sa na chvíľu odpútala od čítania a zodvihla pohľad, aby som sa ho aspoň spýtala, jak sa vyspal (lebo som sa mu s takými otázkami pchala do riti stále), skoro mi Puškin vypadol z rúk.

,,Tebe čo sa prihodilo?" zaklapla som knihu a znova mu pozrela do obitej tváre. ,,Si ťa odchytil Čobejovej trhač?" uškrnula som sa.

,,Skúšal som niečo na tomto onom," pootočil sa, aby upozornil na skejtbord v ruke. ,,A nevydalo. Ale to sa stáva."

,,Taká pekná tvárička a ty si ju takto dokaličíš."

,,Aspoň zuby mám všetky," uškrnul sa. Akože, mal ich všetky, ale vyzerali ako to, čo moja malá sestra Alicka minule poskladala z puzzlí. ,,Dnes poobede bude v parku jedna súťaž. Keď chceš, príď sa pozrieť."

Jasné, že som prišla. Jasné, že som tam bola medzi prvými. Ani Max tam ešte nebol. Prišiel až tesne pred začiatkom a ani si ma v dave nevšimol. 

Na tej doske mu to išlo dobre. Šlachovité telo sa mu napínalo a uvoľňovalo, napínalo a uvoľňovalo... a keď zapadalo slnko, oči mal v jeho svetle také sklenené, ako keby sa chystal rozplakať. Ale Max sa vždy len smial. Ešte aj keď spadol, tak sa rozosmial.

Už súťažili len traja, keď sa rozbehol, so skejtom naskočil na kovovú tyč, šmykla sa mu noha a preletel cez ňu ako vrece zemiakov. Stret so zemou. Najprv brada, potom ústa aj nos. Dúfala som, že to niekto natočil aj ako spomalený záber. Max zodvihol hlavu, držal si ústa, pozrel do davu a znovu ju skonil.

Poprosíme zdravotníkov, máme tu úraz! ozvalo sa z reproduktorov.

Zbehla sa pri ňom kôpka ľudí, kamoši, organizátor, aj ja. Všetci sa ho snažili upokojiť, že to nič nie je, len si vybil zuby. Pozerala som mu do dlane, do ktorej si ešte stále fľusal krv a zuby. Jak keby to nemalo konca.

Zobrali ho do nemocnice a večer mi odtiaľ poslal fotku seba, ako sa bez predných zubov a so zašitou perou a bradou škerí a k tomu správu: Som O.K.

Koľko máš zubov?

Neviem. Málo.

Uškrnula som sa a vypla mobil. Na ďalší deň som ho nestretla. Ani na ten ďalší. Až na ten potom. Vopchal sa do výťahu a na hlave mal kapucňu veľkú ako on celý.

,,Papkáš detskú výživu teraz?"

Zhodil zo seba kapucňu a pousmial sa, asi ho bolelo usmiať sa úplne. ,,Hej, všetko si mixujem,” zašušlal. 

Vyprskla som od smiechu. ,,Ty si tak škaredý, že to není možné, Maxo! Rýchlo si daj naspäť tú kapucňu, kým ťa uvidia deti."

Pretočil očami. ,,Aj tety v Jednote sa ma zľakli."

Zbytok cesty sme mlčali, len sme si jeden druhého prezerali. Vonku pred bytovkou vytiahol skejt a znova naňho naskočil.

,,To myslíš vážne?"

,,Samozrejme," prikývol. ,,Milujem moju dosku. A láska niekedy bolí. Musíš vedieť odpúšťať," povedal. ,,Veď my sa raz pochopíme, však?" prihovoril sa skejbordu.

Toto povedal o sprostrej drevenej doske na kolieskach. Normálne mi to na sekundu vyhodilo poistky.

,,O.K., tak sa maj," mávla som mu, pretože on vždy išiel do školy dlhšou cestou, aby sa mohol skejtovať. ,,A moc sa ľuďom neukazuj."

,,Nebudem! Maj sa!" neusmial sa, veď ho to bolelo, len kývol rukou a zmizol za rohom.

Cestou som si kopala malý kamienok a rozmýšľala nad Maxom. Nad jeho doskou. Nad tým všetkým. Jak ľudia vedia dávať lásku niečomu (drevenej doske!), čo to nikdy neocení. A ten, čo stojí ako tĺk v pozadí, vystáva dieru do zeme, kým si ho ten niekto všimne, nedostane z nej ani štipku.

Bola som si istá, že keby mala tá doska dušu a rozum, ani by sa za Maxovým škaredým rozbitým ksichtom neobzrela. Prešla by mu po prstoch a išla ďalej. A niekto jak ja, čo by mu na tie spuchnuté pery a ďasná prikladal ľad, zbieral jeho zuby, rozkotúľané po skejtparku a mixoval detské výživy, dostane jedno suché maj sa!

Láska si asi nevyberá. Alebo keď si vyberá, tak dosť nahovno. Asi si tiež nájdem nejakú skurvenú zábavku. Nemá Max jednu dosku navyše... ?

(z gabinho archívu, neviem, ktorý rok)