Späť domov

S Maxom nás vonku nanovo zoznámil jeden náš spoločný prepnutý kamoš. (,,Toto je Gaba, toto je Maxo.“ ,,Viem, veď my sa poznáme z baraku.“ ,,Hej.“) A ani jednému z nás v alkoholovo-cigaretovom opare nenapadlo, že spolu skončíme u mňa v posteli, ležiac si v náručí pod otvoreným oknom, z ktorého unikal cigaretový dym.

,,Si nejaká čudná v poslednej dobre,“ povedal Max. ,,Všetko v pohode?“

Vytiahla som mu spod hlavy malý vankúš a pritúlila si ho. Bol teplý a voňal ako jeho vlasy. ,,Jasné. Čo sa také veci pýtaš?“

,,Neviem,“ vyfúkol obláčik dymu, zatočil sa mi pred očami ako malý duch. ,,Ide leto, nemaj depku, malá.“

,,Nemám.“

Bol začiatok júna, parapet bol do pol hodiny tak horúci, že som si oňho ani nedokázala oprieť lakte, keď som chcela vykuknúť z okna.

Pousmiala som sa. ,,Máš pre mňa prezývku. Ľudia dávajú prezývky tomu, k čomu si vytvoria vzťah. Vyzerá to, že Maxovi sa znova otvára srdce.“

Na to sa Max zamračil. ,,Nejako veľa toho vieš o ľuďoch. A jak môžeš vedieť, že sa vo mne niečo otvára?“

Mykla som ramenom a vzala si od neho nedofajčenú cigaretu. ,,Nerieš.“

Potom makal, nemal čas, ja som bola v škole alebo na tréningu. Každý z nás mal nonstop niečo. Už som začínala mať pocit, že keď okolo seba najbližšie prejdeme na ulici, ani sa nespoznáme. A potom dostal môj otec fakt dobrý nápad. ,,A čo nejdete pozrieť starých rodičov? Trochu vypnúť na dedinu. Maxa tam ešte nevideli.“

A tak sme v piatok poobede sadli do Maxovho rozpadnutého auta a vypadli. A náš sekundový rozhovor v aute, kým sme čakali, že niekto odomkne bránu, mi utkvel v hlave doteraz. (,,Tak už je to s nami oficiálne, čo?“ ,,Asi hej.“).

Spraviť dojem na babku s dedkom vlastne vôbec nebolo také ťažké, ako si si to v hlave maľoval. Myslím, že všetkým úplne stačilo už to, že si existoval. Dedkovi určite. Aspoň to tak vyzeralo, keď sa pri obede spýtal: ,,No čo, svadba bude kedy?“ Skoro si sa zadrhol lečom a ja som si chcela skryť celú hlavu do dlaní. ,,No čo? Už som starý, moja drahá,“ povedal dedo. ,,Ja už nič nechcem, len dožiť sa tvojej svadby.“

,,To už nie je moderné, dedo, aby sa takí mladí brali,“ vložil sa do toho bratranec, čo vyjedal lečo z hrnca a celý rozhovor odpočúval.

,,Ty čuš! Tiež by si sem už mohol niekoho doniesť!“ pohodil rukou. Potom, keď sa nikto nepozeral, na mňa z druhej strany stola žmurkol. ,,Krásne je vonku, deti, choďte sa poprechádzať,“ povedal, keď sa zviechal od stola a chystal sa do záhrady. ,,Drahá, čo ho nezoberieš hore, nech vidí, jaké to tu je pekné.“

,,Kam hore?“ vyzvedal.

,,Poď, ukážem ti,“ potľapkala som ho po stehne a vstala tiež. ,,Môžeme zobrať aj Kyu s Tonym.“ To boli dedkove verné psy. Mal aj tretieho, ale ten sa nemohol dlho zdržovať na slnku, lebo hneď dostal záchvat. Už ani neviem, koľko ich prežil. Vždy sme si robili srandu, že nás tam všetkých prežije, ale už mi to také vtipné nepríde, skôr sa obávam, žeby to mohla byť pravda.

Cestou hore, po vychodenej cestičke medzi hroznovými porastmi, so psami v závese, Max s niekým volal a vrieskal na celé kolo, až vykukli aj susedia zo záhrad. ,,Strašný hurhaj robíš okolo seba,“ povedala som mu.

,,Sorry, neuvedomil som si,“ odtiahol si mobil od ucha a potom si ho priložil naspäť. To bol celý Max.

Vyšli sme celkom na vrchol, kde sa týčila dedkova chata, na balkóne visel zo stropu rozbitý luster, pod ním vypchatá hlava jeleňa v stene. Vzadu posed, gril, rozhegané pne zo stromu, na ktorých sa odjakživa sedelo za dreveným stolom.

Max sa pozval dnu, chvíľu snoril po miestnosti. V prítmí som ho zaregistrovala len vo chvíľach, keď sa prudko pohol. Zliezol dolu, kde dedko skladoval sudy s vínom. Opláchol pohár a ulial si. Potom vzal celú fľašu, čo našiel v kúte a vzal ju so sebou. Hore si vyzliekol tričko a oprel sa chrbtom a studenú stenu. Kým sa vnútri chladil, ja som vzala víno von a obom nám naliala.

,,Poď, lebo to budeš mať teplé jak šťanky.“

,,Teplé jak šťanky? To mi je teda romantika,“ zasadol na malý pník a oprel sa kostnatými lakťami o stôl.

Slnko mi vyhrievalo holé kríže v crop-tope, ako som sedela, naklonená nad stolom. Maxovi sa v slnečných lúčoch tak čudne trblietali oči.

,,Je tu pekne,“ poobzeral sa dookola. Potom pohladil Kyu, čo sa mu s Tonym motala pod nohami. ,,Cítim sa jak iný človek.“

,,To je dobré alebo zlé?“

,,To je super.“

Odpila som si z vína. Potom som sa znova pozrela na Maxa. Všade páchlo lepkavé a odporne horúce leto, v diaľke bolo počuť decká od susedov, ako sa naháňajú po sade. Svrčky svišťali v tráve. Psy po sebe občas štekli. Pod stolom som teniskou rozkopkávala suchú hlinu. Po stole sa hemžilo niekoľko mravcov a Max im do cesty staval prst, aby mu naň vyliezli.

 ,,S tebou aj víno chutí inak.“

,,To je dobré alebo zlé?“

,,To je najlepšie.“ Na tomto mieste som v lete sedela už s kde-kým a väčšinou som sa cítila podobne dobre. Vytiahlo ma to z depky a z každej nepeknej myšlienky. Jak keby sa vo mne všetky kolieska začali točiť nanovo. Vtedy mi napadlo, že človek sa možno nevracia za ľuďmi. Možno sa vracia za pocitmi. A možno to tak bolo vždy a vždy to tak bude.